Najstaršie doklady o včelárení našich predkov svedčia o tom, že už začiatkom 20.storočia včelárili naši prarodičia /Koloman Hajduczký a Anna Hajduczká rod. Kotosová/,  žijúci vo vtedajšom “Silvaši”, v rodinnom dome z nepálených tehál, so slamenou strechou.

Prastarí rodičia mali 3 deti. Keď mala najmladšia Helenka /Ilonka/ 5 rokov, prastará mama Anna zomrela. Prastarý otec Koloman zostal po zvyšok života sám s troma deťmi. Bol zručným stolárom, o čom svedčia aj dodnes slúžiace lavice v rimskokatolíckom kostole v Slivníku. Okrem tejto remeselnej činnosti sa prastarý otec venoval aj včelárstvu a zahradkárčeniu. Svoje skúsenosti a poznatky s včelárením si nenechával pre seba, ale v snahe priblížiť včelárenie čo najvačšiemu počtu ludí, uverejňoval svoje poznatky a skúsenosti aj v miestnych novinách a časopisoch.
Koloman najprv včeláril v slamenných úľoch , neskôr v drevených úľoch, ako je to možné vidieť na nasledovnej fotografii z roku 1915.

 

Zo syna Antona vyrástla kópia svojho otca. Vyštudoval na Gymnáziu v Sarospataku, a ako jeho otec Koloman, aj on sa stal široko daleko známym stolárom a včelárom.

 

 

 

 

Počas II. sv.vojny bola rodina Hajduczkých evakuovaná na Byšte. Po návrate do Slivníka ich čakalo nemilé prekvapenie. Nestačilo, že dom bol vyrabovaný a strecha zhorela, aj včelín bol zničený a prastarého otca milované včely boli rozhádzané v snehu po celej záhrade. Uvedená skutočnosť tak zdrvila prastarého otca Kolomana, že krátko po skončení vojny zomrel.

Na starostlivosť o včely zostal sám syn Anton. V tom čase však už mal dostatočné teoretické aj praktické vedomosti, a tak včielky zveľadoval ďalších 43 rokov sám až do svojej smrti v roku 1988.
Anton včeláril v úľoch zadovákoch v počte asi 40 kusov, ktoré sám zhotovoval.
Po smrti strýka Antona sa včiel ujal synovec Rudolf, syn staršej sestry Márie. Žial, len na krátke obdobie 3 rokov, do roku 1991, kedy Ing. Rudolf Oščenda , zomrel.

Tak všetci títo včelári boli moji včelárski predchodcovia. Posledným bol môj svokor Rudolf, skvelý človek, po smrti ktorého však nebol nik, kto by bol ochotný postarať sa o včely = živé stvorenia. Napriek tomu, že som nikdy netúžil chovať včely a nemal som včelársky kumšt a grief, rozhodol som sa s plnou vážnostou a zodpovednosťou venovať sa chovu včiel. V tom čase neexistoval google, kde si človek nájde všetky potrebné informácie, tak som si nakúpil literaturu o chove včiel, ABC včelára, objednal som časopis Včelár i český Včelář a začal som viac sledovať agrotechnické termíny, prírodu a počasie, ich vzájomný vzťah a vplyv na včely.
Absolvoval som množstvo kurzov, školení, prednášok aj medzinárodných výstav. Včely sa stali mojou srdcovkou, s nimi trávim svoj voľný čas, s nimi relaxujem, im podriaďujem termíny dovoleniek…
Musím však povedať, že mám pri práci s včelami aj “ pomocníkov” v podobe mojej manželky Ivetky, mojich detí Mirky, Martinka a Mariannky, ktorí sa hlavne počas vrcholiacej sezóny podieľajú so svojimi snúbencami a priateľmi na všetkých prácach okolo včiel.

A tak mám aj nádej, že niekto z detí resp. ich priateľov, si včielky obľúbi aspoň tak ako ja, a raz, keď to bude potrebné a nutné, prevezme starostlivosť o ne s láskou a plnou zodpovdednosťou.

Ak by ste sa chceli dozvedieť viac o histórii včelárstva na slovensku, pozrite tiež www.vcelari.sk alebo wikipediu.